Otče, prišla hodina; osláv svojho Syna, aby Syn oslávil Teba, – Ján 17:1

To sú také jednoduché a nepatrné slová, až sa našim ušiam zdá, že nestoja ani za halier. Ale kto dokáže dostatočne pochopiť, aké úžasné a závažné veci ukrývajú tieto slová? ... Osláviť znamená chváliť, vyvýšiť, urobiť slávnym a známym, aby o tom celý svet spieval a hovoril. Kristus týmito slovami ukazuje, ako vtedy videl veci On a aká tieseň ho viedla k tomu, aby vyslovil modlitbu: „Prišiel čas, aby som trpel a zomrel tou najpotupnejšou smrťou, aby sa moja sláva, svetlo, meno i česť zastreli, musia zhasnúť.“ Robil úžasné veci, slávne kázal a konal, dával najavo svoju moc a silu, aby Ho právom celý svet oslavoval, uctieval a chválil. Ale deje sa opak: Namiesto úcty a oslavy, ktorá Mu patrí, sa topí len v hanbe a potupe, musí visieť medzi dvoma vrahmi na kríži a zomrieť ako najhorší a najbeznádejnejší darebák, ktorý kedy chodil po zemi. K žiadnemu vrahovi sa nikdy nesprávali tak hanebne a znevažujúco. ... Každý si myslel, že robí  Bohu tú najlepšiu službu, a že svet ozdravie, keď bude tento človek odstránený zo zeme. ... To znamená vrhnúť vzácneho znamenitého muža do temnoty. Takto musí tento svet prijať a uctiť si milého Krista, Svetlo a Spasenie celého sveta: Musí byť prekliaty celým svetom ako najhorší diabol. ... Toto tu Kristus nazýva „hodinou“. Modlí sa úprimne a mysľou, akoby už visel na kríži, akoby chcel povedať: „Teraz som uväznený uprostred hanby, smrti a lži v najhlbšej temnote. Nastal čas, aby si ma Ty z nej vytiahol, vyzdvihol a dal mi čestné miesto, lebo moje svetlo úplne zhaslo, svet do mňa kope, všetci sa mi vyhýbajú a utekajú odo mňa, takže niet pre mňa inej rady ani pomoci, jedine Ty. Veď na to, aby si ma vytrhol z hrdla smrti a moci diabla, ktorý je kniežaťom temnosti (Ef 6:12), treba večnú nadprirodzenú všemocnú moc.“ Ako sa však toto oslávenie udialo? Stalo sa to, keď Otec vzkriesil Krista zo smrti, hodil Mu diabla pod nohy, urobil Ho Kráľom a Pánom nad všetkým stvorením a  vyhlásil to verejne prostredníctvom evanjelia, nech to vie celý svet. To, čo sa stalo vtedy počas Veľkej Noci, musí sa neustále kázať až do konca sveta a musia to poznať všetky pokolenia. ... Kristus bol poslaný, aby chválil a slávne ohlasoval Otcovu slávu a česť. Je aj Človekom, skrze ktorého sa dáva Otec poznať a oslavuje sa. Ak by Kristus nebol oslávený, aj Otcova česť a sláva by stmavla a zhasla. Vlastne by zostala zneuctená a potupená s Kristom (lebo čokoľvek Syn znáša, musí podstúpiť a znášať aj Otec), aby sa svet a všetci rúhali: „Pozrite, kde je teraz Jeho Boh a Otec, ktorým sa tak slávne vychvaľoval? Ako pekne Mu pomohol!“ Aby tomu zabránil, musel v Ňom Otec ukázať svoju silu a moc a dať Mu takú veľkú česť, že pred Ním musí na svoju hanbu celý svet pokľaknúť a oslavovať Ho. Takto je Otec oslávený, teda je známy a káže sa o Ňom, ako o Tom, ktorý dokáže pomôcť v slabosti, hanbe a smrti a zmeniť ich na život, úctu a silu. A to naozaj začalo vtedy, keď Kristus prešiel zo smrti do slávy, vystúpil na nebesá, dal Ducha Svätého a udržiava vyhlasovanie po celom svete až do konca dní. Lebo to je úloha a práca Ducha Svätého, aby cez evanjelium zjavoval, akú veľkú a slávnu vec pre nás Boh urobil skrze Krista, teda, že nás vykúpil z hriechu, smrti a moci diabla, vzal nás pod svoju milosť a ochranu a úplne celý sa za nás vydal.

St. Louis ed., 8:751-754.