„Keď sa už priblížil a uzrel mesto, zaplakal nad ním a povedal: „Kiežby si aj ty, aspoň v tento deň, spoznalo, čo ti prináša pokoj!  Teraz je to však skryté pred tvojimi očami.“ (Lk 19:41 – 42)

Ako Ježiš vstupoval do Jeruzalema, davy oslavovali. Smiali sa. Veselili sa. Mali sa skvele. A čo robil Ježiš? Uvidel mesto a zaplakal nad ním. Bol tu dav, ktorý šalel, a Ježiš plakal. Dav sa radoval, a Kristus smútil.

Prečo Ježiš plakal, keď uvidel Jeruzalem? Keďže bol vševedúci Boh, Ježiš vedel, že títo nestáli ľudia, ktorí volali: „Hosana!“ budú čoskoro kričať: „Ukrižuj Ho!“ Vedel, že jeden z jeho starostlivo vybraných učeníkov – Judáš, Ho zradí. Vedel, že ďalší učeník, Peter, ho zaprie. Vedel, že veľkňaz Kaifáš, bude spolupracovať s rímskym miestodržiteľom Pilátom, aby Ho usmrtil. A poznal budúcnosť Jeruzalema. Videl 40 rokov dopredu, ako bude v rukách cisára Tita a jeho rímskych légií spustošený.

Ježiš plakal takisto preto, lebo jeho služba sa blížila ku koncu. Čas bol krátky. Uzdravil jeho chorých. Vzkriesil jeho mŕtvych. Vyčistil ich malomocenstvo. Nakŕmil jeho chudobných. Odpustil im ich hriechy. Napriek tomu ho poväčšine odmietli. J 1:1 vraví: „Do svojho vlastného prišiel, ale jeho vlastní ho neprijali.“ A preto plakal. Toto zlomilo jeho srdce a stále láme.

Nevera a odmietnutie láme Božie srdce, pretože pozná ich dôsledky. Ak sú však dvere ľudského srdca zatvorené, odmieta vstúpiť násilne. Bude iba klopať, aby ten prístup získal. Dal nám možnosť slobodnej voľby. Keď si však vyberieme zlú vec vie, bude to mať následky – v tomto a budúcom živote. A Jeho srdce je zlomené.

https://www.harvest.org

Laurie


Prečítané 457 krát

Zdieľajte: