Práve tam, kde si - 7. november

„… A kto vie, či si nebola vyvolená na kraľovanie práve pre takú chvíľu, ako je táto?“

(Est 4:14)

Už si sa niekedy ocitol na mieste, kde si nevyhnutne nechcel byť? Pýtal si sa sám seba: „Prečo som skončil v tomto susedstve práve s týmito susedmi?“ „… Prečo som skončil v tejto triede s týmto učiteľom?“ „… Prečo som skončil na tomto pracovisku s týmto šéfom či spolupracovníkom?“ Už sa ti niekedy prihodilo, že Boh ťa dal práve tam, kde si pre nejaký dôvod?

V starovekej Perzii sa jedna krásna mladá žena ocitla v role kráľovnej počas strategického historického obdobia židovského národa.  Voči Židom bol zosnovaný likvidačný plán. „Mordochaj dal Ester odpoveď: Nemysli si, že so svojím životom vyviazneš v kráľovskom paláci jediná zo všetkých Židov.  Ak budeš v tejto chvíli mlčať, úľava a záchrana príde Židom z inej strany, ale ty a tvoja rodina zahyniete.  A kto vie, či si nebola vyvolená na kraľovanie práve pre takú chvíľu, ako je táto?“ (Est 4:13-14)

Henrietta Mears sa v roku 1928 cítila povolaná Bohom k učeniu nedeľnej školy v cirkvi Hollywood First Presbyterian Church. Pod jej vedením sa nedeľná škola rozšírila zo 450 detí na 4 200 v priebehu dvoch rokov, pričom konečné číslo bolo 6 500. Takisto založila vydavateľstvo Gospel Light Publishing a kresťanské konferenčné centrum Forest Home. Vďaka jej vplyvnému životu, ktorého súčasťou boli aj Bill Bright a Billy Graham, sa viac ako 400 mladých ľudí stalo kresťanskými služobníkmi na plný úväzok.

Možno nie si Billy Graham, ale môžeš byť Henrietta Mears. Trocha svetla vydrží dlho. Jeden život môže priniesť zmenu. Kto vie, či ťa Boh neumiestnil tam, kde si, práve pre takú chvíľu, akou je táto?

https://www.harvest.org

Posledné slová - 5. november

„Potom jedenásti učeníci šli do Galiley na vrch, kam im rozkázal Ježiš,“ Mt 28:16

Posledné slová sú dôležité. Ak niekto na smrteľnej posteli vysloví posledné slová, chceme vedieť, čo povedal. V Matúšovi v 28. kapitole  nachádzame posledné Ježišove slová adresované nám, posledný príkaz od Pána predtým, ako opustil zem. Sú to známe slová, slová, ktoré sa mnohí z nás naučili naspamäť:

Daná je mi všetka moc na nebi a na zemi. Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta.“ (Mt 28:18-20)

Je to pokyn. Je to príkaz. Je to poverenie. Preto tieto slová nazývame veľké poverenie. Všetci sme dostali príkaz ísť a činiť učeníkov. Robíš to? Činíš z druhých učeníkov? Učeníkov môže činiť len učeník. Predtým než môžeš činiť učeníkov, musíš byť sám učeník.

Čo hovorievajú letušky, keď oznamujú bezpečnostné opatrenia v lietadle? Keď zhora vypadnú kyslíkové masky a cestujete s dieťaťom, nasaďte najprv masku sebe a potom dieťaťu. Zdá sa, že je to úplne proti intuícii. Potreby dieťaťa musia byť na prvom mieste. Ale najprv si musíš nasadiť masku ty, pretože dieťaťu nepomôžeš, keď stratíš vedomie.

To isté platí pre učeníctvo. Nemôžem pomôcť niekomu stať sa Ježišovým učeníkom, ak sám najprv nie som učeníkom. Každý učeník je kresťan, ale nie každý kresťan je aj učeníkom. Ak si naozaj Ježišovým nasledovníkom, mal by si chcieť byť učeníkom.

https://www.harvest.org

Zastav a padneš - 1. november

„… ako práve narodené nemluvniatka túžte po duchovnom čistom mlieku, aby ste ním rástli na spasenie,“ 1Pt 2:2

Prednedávnom som vyskúšal surfovať s pádlom v ruke po stojačky (stand-up paddleboarding). Chytil som sedem vĺn, čo nebolo zlé. Ale čosi som pri tom zistil: V momente, keď vlna skončí, spomalí ťa to. A to je chvíľa, kedy zakaždým spadnem, a práve vtedy som mal ďalej pádlovať.

Čo platí pri tomto športe, platí aj v kresťanskom živote: Zastav a padneš. Kresťanský život je neustály rast, neustále učenie a neustála premena. Problém je, že niektorí chcú prijať Ježiša ako svojho Spasiteľa, no nie nevyhnutne aj ako svojho Pána. Chcú prijať Krista ako priateľa, ale nie nutne ako svojho Boha. A výsledkom je, že sa zaseknú v štádiu dieťaťa.

Bábätká sú rozkošné, keď sú bábätká. Ale bolo by smutné, keby sa niekto správal ako bábätko v dvadsiatke. Duchovne všetci začíname ako bábätká. Začíname s hladom po Božom Slove. Nie je to žiadna hanba, lebo ten správny hlad po duchovnej pravde je znakom duchovného zdravia. Biblia skutočne hovorí: „… jako priam teraz zrodené nemluvniatka žiadostiví buďte mlieka bezo ľsti, Božieho slova, aby ste ním rástli na spasenie“ (1Pt 2:2, preklad prof. Roháček). Zdravý človek je hladný.

Je dobre, ak si hladný po Božom Slove, ak chceš počuť Božie Slovo. Mal by si po Ňom túžiť. Cieľom je, aby si prešiel od prijímania drobných kúskov potravy k tomu, že sa naučíš čítať Slovo Božie, spracovať Jeho pravdy a naučíš sa ako myslieť a žiť podľa Biblie.

Celé kresťanské učeníctvo je o raste. Je to prechod na novú úroveň. Je to o žití kresťanského života skutočne naplno – tak, ako bol zamýšľaný.

https://www.harvest.org

Nič viac ako previnilá ovca - 24. november

„Boli ste ako blúdiace ovce, ale teraz ste navrátení Pastierovi a Biskupovi vašich duší!“ 1Pt 2:25

Tu sv. Peter jednoducho a jasne vyjadruje to, čo som povedal, teda že zbaviť sa hriechu a smrti sa nedá našimi skutkami ani zásluhami, ale to museli urobiť len Kristove rany a smrť. „Nič vás to nestálo“, chce povedať, „ani krv, ani rany; vy ste k tomu vlastne nijako nemohli prispieť. Lebo ste neboli nič iné len úbohé blúdiace stratené ovce, odlúčené od Boha, odsúdené do pekla. Nemohli ste si sami poradiť ani pomôcť.“ Toto je stav všetkých ľudí bez a mimo Krista, ako dokonca ešte jasnejšie hovorí prorok Izaiáš (Iz 53:6), odkiaľ sú tieto slová prevzaté: „My všetci sme blúdili ako ovce, všetci sme chodili vlastnou cestou.“ To znamená, že nezáleží na tom, ako sme žili a aké záväzky sme si dali, len sme sa stále viac odvracali od Boha. A Žalm 14:3 hovorí: „Všetci dovedna sa odvrátili: zkazení sú. Neni toho, kto by činil dobré, neni ani jedného.“ (preklad prof. Roháček) Skutky a skúsenosť jasne svedčia: Svet bol vždy rozdrobený v toľkej modloslužbe, falošnom uctievaní a poverách (a je ich tak veľa druhov) – a aj keď by to v Božom ľude malo byť najlepšie –, jeden bežal sem, druhý tam; stále hľadali a hľadali, kde by mohli prísť na cestu do neba, ale len sa od nej viac a viac vzďaľovali. … Preto by sa nikto nemal chváliť, že sám našiel správnu cestu a že si svojím životom zaslúžil Božiu milosť a vykúpenie z hriechu. Všetci musíme vyznať a súhlasiť so svedectvom Písma, že nie sme nič viac ako pomýlené ovce a len sme utekali ďalej a ďalej od nášho Pastiera a Spasiteľa, kým nás On neobrátil k sebe. Teraz, keď ste počuli hlas svojho Spasiteľa, priviedol vás z modloslužby a všetkých možných falošných ciest k sebe. Nezaslúžili ste si to, Jeho rany a krv to pre vás zakúpili. Dávajte preto pozor a už viac nežite ako blúdiace a stratené ovce, ale žite ako ovce, ktoré, teraz už obrátené a navrátené, nasledujú svojho drahého Pastiera. V Ňom máte aj dobrého Pastiera, ktorý vás starostlivo kŕmi a stará sa o vás, a verného Biskupa, ktorý na vás stále dáva pozor, aby vás chránil a držal pri sebe. Písmo nazýva pravým biskupom toho, kto je majster alebo opatrovník a strážca, ako strážnik v meste alebo ako nejaký verejný činiteľ či regent, ktorí musia strážiť a dozerať na mesto a krajinu. V minulosti bol v každej kongregácii biskup takým človekom, ktorého úlohou bolo dohliadať na zbory, strážiť a chrániť ich proti diablovi, falošnému učeniu  a všetkým útokom. Preto im aj sv. Pavol pripomína tento úrad a vyzýva ich: „Bedlite teda o seba a o celé stádo, v ktorom vás Duch Svätý ustanovil za biskupov, aby ste pásli cirkev Božiu“ (Sk 20:28). Teraz, takým verným Strážcom, pravým Biskupom a Pastierom – lebo je to jeden úrad aj jeden titul – je Kristus, náš milý Pán, ktorý so všetkými poctami nesie tento titul pred všetkými ostatnými, pre našu večnú útechu: Neustále sa za nás prihovára na Božej pravici a ukazuje Otcovi svoje rany. Potom aj vládne, sýti, stará sa a vedie svojím Slovom, sviatosťami a mocou Ducha Svätého malé stádočko na zemi, ktoré v Neho verí. Lebo ak by On nebol prítomný a nepracoval, diabol by nás všetkých spolu s Božím Slovom a Kristovým menom už dávno zmietol a vyhubil.

St. Louis ed., 12:562-565.

Začni v sebe zabíjať hriech - 17. november

„… na vlastnom tele vyniesol naše hriechy na drevo, aby sme odumreli hriechom a žili spravodlivosti;“ 1Pt 2:24

Tu počuješ správnu reč o Kristovom utrpení, lebo sv. Peter neučí len jednu časť o Kristovom utrpení, ale kladie jednu vedľa druhej, a to moc alebo úžitok a príklad, ako to zvykne robievať aj sv. Pavol. Lebo premieňa Kristovo utrpenie na obeť za naše hriechy. To je dielo, ktoré Boha tak veľmi teší, že je ním zmierený a prijíma ho ako platbu za hriechy celého sveta. … Prostredníctvom tejto jedinej obety sa odníma náš hriech a získava pre nás milosť a odpustenie, tie nemôžeme získať nijak inak len vierou. Ale sv. Peter tu osobitne uvádza zámer, ktorý má v nás dosiahnuť táto obeta položená za nás, a ktorý je ovocím Kristovho umučenia alebo utrpenia, aby sa naň nezabudlo a neprestal sa učiť medzi kresťanmi. Hovorí, že Kristus vzal na seba náš hriech, a takto trpel, je teda príhodné pomenovať to obetou za všetky naše hriechy, ale nielen to – takú obetu nepodstúpil preto, aby sme zostali rovnakí ako predtým. Táto obeta má napokon v nás spôsobiť, že sa zbavíme hriechu a nebudeme viac žiť hriechu, ale spravodlivosti. Keďže hriech bol Kristom obetovaný, musí byť aj zabitý a vyhubený, zvlášť ak „obetovať“ znamená „zarezať a zabiť“. Veď v Starom zákone sa pred Boha museli prinášať všetky obety zarezané a zabité. Ale teraz, keď bol hriech zabitý, nebol zabitý preto, že by sme mali v ňom zostať žiť. Toto je dôvod, prečo nie je správne vykladať  blahodarné učenie o Kristovej milosti a odpustení hriechov tak, že teraz môžeme ďalej žiť tak, ako sme žili predtým, a robiť, čo sa nám páči. Z toho nevyplýva (hovorí sv. Pavol v R 6:1-2,6-8), že ak sme teraz pod milosťou a máme odpustenie hriechov, môžeme preto žiť v hriechu. Veď ako by sme mohli žiť hriechu, ktorému sme zomreli? Lebo to je presne to, prečo sme mu zomreli: Aby v nás viac nemohol žiť a vládnuť nám. Lebo preto bol v Kristovom svätom tele zabitý: Aby bol zabitý aj v nás. Tu sa sám presvedč, ako veríš a žiješ, aby sa dielo Kristovho utrpenia v tebe prejavilo a bolo dokonané. Lebo ak si to správne prijal vierou, má tiež preukázať, že má moc držať na uzde a zabiť hriech v tebe, keďže už bol pribitý na kríž a zabitý Jeho smrťou. Ale ak ďalej žiješ v hriechu, nemôžeš povedať, že bol v tebe zabitý; iba sám seba podvádzaš. V skutočnosti sa sám usvedčuješ z klamstva svojím vlastným svedectvom, keď sa vychvaľuješ Kristom: Kým v Ňom sú všetky hriechy mŕtve, v tebe sú až príliš živé. … Nepochybne, na zemi sa nestaneš dokonale čistým a nebudeš bez hriechu, inak by si vieru a Krista nepotreboval. Ale to neznamená, že by si mal vždy zostať takým, aký si bol pred prijatím odpustenia hriechov skrze vieru. Lebo vravím o tom druhu hriechu, za ktorým vedome a úmyselne ideš a pre ktorý ťa tvoje vlastné svedomie napomína a odsudzuje: Tento hriech má byť v tebe mŕtvy, čo znamená, že sa máš dokázať ako ten, komu nevládne hriech, ale kto panuje nad hriechom, kto odoláva hriechu a začína ho zabíjať. A aj keď padneš alebo niekde zakopneš, čo najskôr sa opäť postav na nohy, získaj odpustenie a zasa v sebe začni zabíjať hriech.

St. Louis ed., 12:559-561.

Trpieť ale neschvaľovať - 10. november

„… ale porúčal Tomu, ktorý spravodlivo súdi;“ 1Pt 2:23

Kto povedal sv. Petrovi, aké myšlienky mal Kristus na kríži? On len povedal, že Kristus neodpovedal preklínaním a nemal v úmysle sa pomstiť, ale naopak, svojím jedovatým nepriateľom preukazoval len lásku a dobrotivosť. Čo? On strpel také zlo? Nemusel potvrdiť či pochváliť to, že Ho bez viny pribili na kríž a zabili. Lebo diabol a jeho nasledovníci to nesmeli vykonať iba tak, že spôsobia všetky možné trápenia a bolesti Kristu a Jeho svätým a oni to budú trpezlivo niesť a netúžiť po pomste, ale tak, že by im Kristus a Jeho svätí mali aj ďakovať a chváliť ich, akoby robili niečo dobré. Nie, takto to vôbec nemá byť. Lebo ako môžeš niečo nazvať „utrpením bez viny“, keď by som mal vyznať a povedať, že si ho zaslúžim a deje sa správne? Preto sv. Peter v tomto liste kresťanov niekoľkokrát napomína, že by nemali trpieť ako tí, čo zle robia, ako zlodeji alebo vrahovia atď. Ale ak trpím nevinne, a deje sa mi neprávosť, nemám to schvaľovať alebo povzbudzovať môjho nepriateľa v hriechu. Veď ak by som to robil, prevzal by som tieto hriechy a sám sa stal vinným. … Ale nepriatelia chcú vravieť: „Je napísané, že by si mal trpieť a neodpovedať preklínaním, ale ďakovať Bohu a dokonca sa modliť za nepriateľov.“ Naozaj, toto je pravda. Ale jedna vec je trpezlivo trpieť, priať nepriateľom dobré a modliť sa za nich. A iná vec je povedať, že konajú správne. Nemám sa vzdať vyznania pravdy a v srdci i slovami trvám na svojej nevinnosti. Aj keď oni nechcú počuť slová, moje srdce mi má predsa len svedčiť, že sa mi deje neprávosť. Radšej by som mal zniesť, že ma desaťkrát zabijú, ako sa mal sám proti svojmu svedomiu odsúdiť. To je dôvod, prečo chcel Peter pridať aj túto maličkosť: Nepochybne, Kristus neodpovedal zlorečením ani hrozbami, ale neschvaľoval to, čo Mu urobili. Čo má potom človek robiť? … Sv. Peter tu hovorí o Kristu: „ale porúčal Tomu, ktorý spravodlivo súdi.“ Čo iné mal robiť? Lebo vie, že sú k Nemu nespravodliví a chcú konať spravodlivo, no na zemi niet žiadneho sudcu, musí to teda zveriť svojmu Nebeskému Otcovi, Pravému Sudcovi. Veď On dobre vedel, že hriech a rúhanie nezostanú nepotrestané, v skutočnosti ich odsúdenie práve nastalo, meč je naostrený a anjeli dostali príkaz vyvrátiť Jeruzalem … Pozri, toto máme urobiť aj my v našom utrpení: Nemáme niečo schvaľovať či súhlasiť s tým, čo sa nám deje, no nemáme ani hľadať pomstu, ale zveriť to Bohu, ktorý to bude dobre súdiť. Lebo pred svetom nedokážeme dosiahnuť spravodlivosť. Preto to musíme odovzdať Jemu, ktorý spravodlivo súdi a nenechá prenasledovanie svojho Slova alebo veriacich nepotrestané. Chceme sa za nich modliť, aby sa mohli obrátiť a ujsť pred budúcim hnevom a trestom; a to aj robíme. … Pozri, toto je Kristov príklad, vykreslený pred očami celého kresťanstva, vystavený ako obraz, ktorý máme nasledovať, vyzbrojiť sa rovnakým zmýšľaním a myšlienkami, ako vraví sv. Peter inde (1Pt 4:1), že aj oni by mali trpieť a premýšľať týmto spôsobom: Ak Kristus, môj Pán a Hlava, pre mňa trpel s takou obrovskou trpezlivosťou a pokorou, o čo viac by som mal ja!

St. Louis ed., 12:556-559.